Za pol hodiny som mala hotové tri stratégie. Prompt mi ušetril dva dni rešerše. Maily som s pomocou AI odpísala skôr, ako som dopila kávu. Mala by som mať voľné popoludnie.
Namiesto toho sedím pred notebookom, oči ma pália a do uvoľneného času si pridávam ďalších päť úloh. Veď stroj nespí, tak čo by som tu len tak sedela? A kam sa podelo to voľné popoludnie?
Sto rokov starý sľub
V roku 1930 napísal ekonóm John Maynard Keynes esej Ekonomické možnosti našich vnúčat. Predpovedal, že vďaka technológiám budeme o sto rokov pracovať pätnásť hodín týždenne a najväčšou starosťou bude, čo s voľným časom.
Do roku 2030 zostávajú štyri roky. Technológie máme. Voľný čas nie.
Ešte skôr, v roku 1865, si britský ekonóm William Stanley Jevons všimol zvláštnu vec. Parné stroje boli čoraz úspornejšie, na rovnakú prácu potrebovali menej uhlia. Británia mala teda uhlia spotrebovať menej. Spotrebovala viac. Keď bola energia lacnejšia, začala sa používať na všetko možné. Ekonómovia tomu dodnes hovoria Jevonsov paradox.
To isté ukázala v 80. rokoch historička Ruth Schwartz Cowan na domácnostiach. Prišla práčka, vysávač, elektrický sporák a ženy aj tak trávili domácimi prácami zhruba rovnako veľa času. Len sa zvýšili nároky: bielizeň sa prala častejšie, podlahy mali byť čistejšie. Svoju knihu nazvala More Work for Mother.
Keď niečo zlacnie, spotrebujeme toho viac. S časom je to rovnaké.
Kam mizne ušetrený čas
Tomu, čo sa nám deje, hovoria odborníci falošná efektivita. Práca sa naozaj zrýchlila. Lenže ušetrený čas sa k nám nikdy nedostane. Kým si ho stihneme všimnúť, už je preč.
Vyplníme ho fantómovou produktivitou: päť úloh, ktoré ešte pred hodinou neexistovali a ďalšia verzia stratégie, o ktorú nikto nežiadal. Je to ako bicyklovať na rotopede. Pot je skutočný, ale nikam sa nepohneme.
A čo nás na tom rotopede drží? Hustle shame. Ten hlások, ktorý sa ozve presne vtedy, keď by sme si mohli oddýchnuť: „AI to spraví za tridsať sekúnd a ty tu len tak sedíš?” Všimni si, s kým sa porovnáva. Nie s kolegyňou. So strojom.
Toto nie je slabosť. Takto funguje súčasný systém, ktorý každú úsporu hneď premení na voľnú kapacitu a voľná kapacita sa predsa musí využiť. Jevons to videl pri uhlí, Cowan pri bielizni. My to vidíme vo vlastnom kalendári.
Tapas: oheň, ktorý uberá
V jogovej filozofii existuje slovo tapas. Pochádza zo sanskrtského koreňa tap, ktorý znamená hriať, páliť. Tapas je teda žiar, teplo. A ako každý oheň, aj tento má jednu hlavnú úlohu: niečo premeniť.
Patandžali ho v Jógasútrách uvádza ako jednu zo základných praktík jogy, spolu so sebapoznaním a odovzdaním sa. A hneď hovorí, na čo slúži:
Aby sa pestovalo sústredenie a oslabovali sa kleše, príčiny utrpenia. (JS 2.2)
Oslabovali. O pár kapitol ďalej to Patandžali dopĺňa: tapas odstraňuje nečistoty a vďaka tomu telo a zmysly naberajú silu (JS 2.43). Ani raz nepíše, že tapas má niečo pridať. Vždy len odobrať to, čo je navyše. Fantómová produktivita robí presný opak. Neuberá, prikladá. A oheň, ktorý nestíha horieť, sa začne dusiť.
A dlho som si nevšimla jednu drobnosť: v Patandžaliho zozname stojí tapas hneď vedľa santóši, spokojnosti. Dáva to zmysel. Bez spokojnosti oheň nevie, kedy prestať. Nič mu nepovie, že už stačilo.
Ticho ako disciplína
Taktiež v Bhagavadgíte Krišna podrobnejšie opisuje tapas mysle. A patrí doň niečo, čo by sme pri slove disciplína čakali asi najmenej:
Jasnosť mysle, jemnosť, mlčanie, sebaovládanie a čistota citov. (BhG 17.16)
Mlčanie. Nie päť úloh navyše ani odpisovanie mailov rýchlosťou blesku.
Krišna potom rozlišuje tri druhy tapasu podľa toho, prečo ho robíme. Keď ho robíš s dôverou a bez túžby po odmene, je pokojný. Keď ho robíš pre uznanie, je nestály. A keď ťa trápi, je temný.
Keď som to čítala prvýkrát, videla som v tom svoj pondelok. Päť úloh navyše, aby to vyzeralo, že všetko stíham. To je ten nestály tapas. Pocit výkonu vydrží presne do ďalšej notifikácie. A pálčivé oči, lebo nechcem byť zbytočná vedľa stroja, ktorý nespí. To je ten temný tapas. Hustle shame živí oba.
A ten pokojný? Ten zatiaľ zažívam menej často, ale už ho spoznávam. Je to chvíľa, keď dokončím jednu vec a nechám ju tak. Nepridám ďalšiu verziu, neotvorím ďalšiu kartu a nenapíšem ďalši prompt. Ten oheň totiž nehreje kvôli tomu, ako pôsobím navonok. Hreje, lebo robím to, čo má zmysel a potom prestanem.
Veta pre dobu AI
Pracovný svet si z Gíty rád požičiava vetu „joga je zručnosť v konaní” (BhG 2.50). Nájdeš ju na firemných slajdoch ako motto efektivity. Lenže o dva verše skôr Krišna hovorí, že joga je vyrovnanosť (BhG 2.48). Zručnosť teda neznamená rýchlosť. Neznamená urobiť niečo za tridsať sekúnd. Znamená urobiť to z pokojného miesta.
A pre oheň, ktorý nevie prestať, dnes existuje slovo. Vyhorenie (Burn-out). Svetová zdravotnícka organizácia ho opisuje ako vyčerpanie, odstup od práce a pocit, že to, čo robíš, nemá zmysel. Toto nie je pravý tapas. Je to oheň bez santóši, ktorý horí ďalej, aj keď už nemá čo očistiť.
Tapas v digitálnom svete
Dlho som si myslela, že disciplína znamená vydržať a robiť ďalej (ako v tej piesni Když nemůžeš, tak přidej). Dnes, po rokoch so sútrami aj s notebookom, si myslím, že v dobe AI to znamená vedieť, kedy prestať.
Predstav si to. Je pol štvrtej a AI ti práve ušetrila hodinu. Zavrieš notebook. Hlások sa ozve okamžite. V hrudi ťa páli, ruka sa sama naťahuje po telefóne a v hlave si skladáš zoznam vecí, ktoré by si ešte stihol/a. Čo je tu tapas? Neotvoriť znova notebook. Nechať to pálenie prejsť bez toho, aby si ho poslúchol/a. Nie so zaťatými zubami. Skôr tak, ako necháš prejsť vlnu. Podporíš tým oheň, ktorý ťa udrží na mieste a nie ženie ďalej naproti vyčepraniu.
Takže keď ti nabudúce AI ušetrí čas, skús z neho desať minút nechať prázdnych. Nepoužiť ich na nič. Pozerať sa z okna. Preotže tvoje telo má limity. A nie je to chyba, ktorú treba opraviť ďalším promptom. To ťa totiž odlišuje od stroja
